Vážený pán generálny riaditeľ,

v našom múzeu zamestnávame aj ľudí, ktorých systematická muzeálna práca nebaví a ani jej nerozumejú. Na pracoviskách ich prenasleduje nuda, ktorú zaháňajú inými aktivitami, vrátane ohovárania kolegov, spriadania intríg a vyrábania rôznych káuz. To je napokon aj prípad, ku ktorému sa teraz chcem vyjadriť.
Slovenské národné múzeum Bratislava, Slovenské národné múzeum-Múzeum Bojnice, jeho pracovníci i ja osobne, sme sa opätovne stali terčom účelového osočenia zo strany pani Jany Šimíčkovej, redaktorky PLUS 7 DNÍ. V predchádzajúcom príspevku Zámockí páni... nás redaktorka Šimíčková obvinila z protiprávnych opatrení týkajúcich sa zamedzenia požiarneho nebezpečenstva v areáli NKP Zámok Bojnice, po požiari hradu Krásna Hôrka. V odpovedi na uvedený článok Zásady šírenia požiaru... sme faktograficky vyvrátili všetky jej indície i tvrdenia, a zároveň sme poukázali na konšpiratívne metódy jej práce, spočívajúce v účelovom prekrúcaní skutočností, ktoré predložila bez akéhokoľvek overenia, čím porušila etický kódex novinára i vlastného zamestnávateľa vydavateľstva 7 PLUS.
V terajšom príspevku Tma pod lustrom, pani Šimíčková píše rovnakým štýlom o pofidérne míňaných finančných prostriedkoch pri niektorých investičných akciách SNM-Múzea Bojnice. Konkrétne hovorí o impozantnom barokovom lustri v Huňadyho sále a o prípravných prácach v budove bývalej Zámockej reštaurácie, ktorú SNM-MBo získalo do majetku štátu po 18-ročných súdnych prieťahoch. Obdobným spôsobom získalo SNM- Múzeum Bojnice do svojich zbierok, t. j. do majetku štátu aj drevený, vyrezávaný a zlátený neskorobarokový luster.
Vyše 50 rokov sa na povalách zámku prehadzovali drobné komponenty neznámeho predmetu, ktoré po očistení podstrešných priestorov boli pripravené na vyhodenie a odvoz na skládku odpadu. Podrobným výskumom sme však zistili, že polámané a zdevastované súčasti neznámeho predmetu sú vlastne fragmentmi lustra a ďalších výzdobných artefaktov pochádzajúcich z barokového kaštieľa v Továrnikoch. Rozhodli sme sa konať, luster zreštaurovať a využiť na osvetlenie a zatraktívnenie reprezentačných priestorov zámku. Aby k tomu vôbec došlo, bolo nutné súčasti lustra vyselektovať od ostatných fragmentov a následne ich identifikovať v konštrukcii a výtvarnej štruktúre telesa lustra. Tieto odborne náročné práce realizoval v roku 2004 dodávateľsky odborne spôsobilý reštaurátor v zmysle zákona o komore reštaurátorov, zákona o múzeách a galériách a zákona o verejnom obstarávaní. Výsledkom jeho mravčej práce bol Návrh na reštaurovanie barokového lustra v zmysle platnej vyhlášky. Inými slovami povedané, reštaurátor musel prácne z veľkého množstva fragmentov vytriediť 876 súčastí patriacich k lustru a vyskladať ich do potenciálneho objektu (dvojposchodový luster s 20–timi ramenami o celkových rozmeroch: výška 305 cm, priemer 356 cm a váhe cca 600 kilogramov), s určením chýbajúcich častí, ktoré bude treba doplniť, dorezať, prípadne rekonštruovať. Pani Šimíčková v tejto súvislosti cituje vtedajšieho generálneho riaditeľa SNM, Petra Marákyho, ktorý síce nevie presne, no spomína si, že po nejakej kontrole (v SNM-MBo, poznámka J. P.) sa to celé zastavilo. To však nie je pravda, keďže v správe z vnútornej kontroly v SNM-MBo z roku 2005 je o lustri iba zmienka a to o spôsobe registrácie artefaktu na zmluve o výpožičke.
Virtuálne sú aj Šimíčkovej údaje o cene uvedených prác. Raz hovorí o pol milióne korún, ďalej o 500 000 eur, inokedy o necelých 17 tisíc eur. Ohúrený čitateľ si môže vybrať podľa chuti a emócií, čo je zrejme zámerom autorky článku.
K reštaurovaniu lustra pristúpilo SNM-MBo opäť na základe platnej legislatívy v roku 2011 s ukončením prác v roku 2012. Financovanie reštaurovania bolo zabezpečené z vlastných výnosov SNM-MBo. Dlhší časový odstup medzi vypracovaním návrhu na reštaurovanie a samotným reštaurovaním nastal z dôvodu potreby ukončiť rozpracované akcie (ONKP Zámok Bojnice-Rentmajstrovské krídlo a NKP-Zámok Bojnice, dlhodobá údržba a úprava zámockého parku) a nezačínať nové. To akosi pani Šimíčkovej uniklo pod pokrievkou fabulácie o odložení lustra do zámockých skladov.
Šimíčková čitateľa zavádza tiež tvrdením, že bojnické múzeum a SNM má vlastných odborníkov a dielne určené na tieto účely. Ani náhodou si nedala námahu, aby zistila skutočný stav veci priamo v inštitúcii, o ktorej píše. Namiesto toho sa upäla na nevierohodný zdroj, pani Dašu Michalcovú, ktorá verbálne a fyzicky napáda svoje spolupracovníčky na pracovisku a myslí iba na poškodzovanie dobrého mena a zneváženie organizácie, v ktorej je zamestnaná. Potvrdzuje to aj vymyslené Šimíčkovej tvrdenie o akejsi sťažnosti zamestnancov múzea adresovanej generálnemu riaditeľovi SNM, podpísanej spomínanou Dašou Michalcovou, o ktorej nič nevie ani sám generálny riaditeľ. Z toho tiež vyplýva, že výmyslom je aj tvrdenie redaktorky Šimíčkovej, že generálny riaditeľ SNM Viktor Jasaň na základe tejto sťažnosti poslal do SNM-MBo kontrolu. V skutočnosti bola táto kontrola, ktorá ešte stále nie je ukončená, riadne plánovaná. Z toho dôvodu sa pani Šimíčkovej treba opýtať odkiaľ čerpala informáciu o záverečnej správe z kontroly, ktorá ešte neexistuje. Alebo, žeby tu išlo o účelový a skreslený únik informácií z prebiehajúcej kontroly, čo je prinajmenšom v rozpore so všeobecnými zásadami kontrolnej činnosti? Hrubým nezmyslom je kriminálna formulácia pani Šimíčkovej o fiktívnych faktúrach, ktorú nenápadne podsúva čitateľovi pod otrepaným klišé o míňaní finančných prostriedkov v SNM-MBo. Zhrnuté a podčiarknuté: V koho mene a v akom záujme sa angažuje pani Šimíčková? Z pomsty pani Daši Michalcovej, u ktorej ešte pred kontrolou bolo rozhodnuté o skončení pracovného pomeru z nadbytočnosti, alebo v záujem seba samej za spochybnenie jej profesie novinárky riaditeľom SNM-MBo Jánom Papcom, či inej osoby, ktorá sa ešte pred skončením kontroly vyhrážala súdom voči pracovníkom SNM-MBo? O týchto indíciách svedčí aj rýchlosť, s akou pani Šimíčková napísala daný článok. Keby jej totiž išlo o objektívne zhodnotenie sledovanej problematiky, mohla počkať na závery kontroly (tak ako to spomenul generálny riaditeľ SNM) a tiež mohla posielať sady otázok do SNM-MBo, tak ako to robila inokedy.
Aby sme však nezabudli ešte na jednu akciu, na ktorú pani Šimíčková vo svojom článku upozorňuje. Je ňou zákazka NKP Zámok Bojnice - Zámocká reštaurácia, prípravné práce. Ako sme už uviedli na začiatku, tento objekt bol v nedávnej minulosti využívaný ako reštaurácia. Po jeho prevzatí do majetku štátu sme zistili, že budova, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou sa nachádza v dezolátnom stave a čokoľvek by sme v nej chceli robiť, musíme ju najprv náležite zrekonštruovať. Aby však k rekonštrukcii vôbec došlo, bolo potrebné odstrániť všetky stavebné úpravy bývalým prevádzkovateľom reštaurácie. V snahe urýchliť a zjednodušiť tieto práce, bolo nutné, aby s odstraňovaním novodobých stavebných úprav simultánne prebiehal architektonicko–historický a umelecko–historický výskum pod dozorom odborne spôsobilej osoby. Pretože iba tak sa mohli, včas a pohotovo, vykonať sondy do pôvodného muriva zakrytého novodobými stavebnými úpravami, aby sa následne dalo čo najrýchlejšie pristúpiť k vypracovaniu realizačného projektu na komplexnú obnovu inkriminovaného objektu a k jeho zmysluplnému využitiu. Ak to tak totiž neurobíme, verejnosť sa nás môže pýtať, na čo sme 18 rokov míňali prostriedky na súdne vymáhanie rozhodnutia o vlastníctve Zámockej reštaurácie.
Neobstojí ani špekulácia pani Šimíčkovej o privilégiách reštaurátora pána Okšu pri realizácií zákaziek na Bojnickom zámku. Svedčí o tom napríklad aj angažovanie sa akademického maliara Mária Flaugnattiho pri exkluzívnej zákazke v kaplnke Bojnického zámku, alebo pri reštaurovaní nástenných malieb v Poľovníckom salóne i účasti ďalších reštaurátorov na reštaurátorských prácach v zámku. Zo zámerného(?) nedostatku informácií vychádza tiež poznámka redaktorky Šimíčkovej o akomsi príplatku k vstupnému pre tých návštevníkov, ktorí chcú vidieť luster v Huňadyho sále. No pravda je úplne iná. V čase prenájmov Huňadyho sály na spoločensko–kultúrne akcie sa naopak vstupné pre návštevníkov Bojnického zámku znižuje o 1 euro. S tým zároveň súvisí Šimíčkovou spomínaná modernizácia Huňadyho sály. SNM-MBo išlo o to, aby tí, čo do nej prídu alebo si ju prenajmú mali nielen historický, ale aj funkčný komfort z exkluzívneho prostredia národnej kultúrnej pamiatky. Z tohto dôvodu sa jej modernizácia uskutočnila v réžii reštaurátora, keďže nešlo iba o mechanické zavesenie lustra na strop rozľahlej sály, ale aj o špeciálnu nosnú konštrukciu (pre 600-kilogramové teleso) navrhnutú reštaurátorom a sanáciu historických omietok po trase kabeláže, ako aj zásahov do samotného výnimočného lustra počas jeho elektrifikácie.
To všetko je kontext, nad ktorým si pani Šimíčková nemusí lámať hlavu, no my áno, keďže v múzeu a zvlášť v národnej kultúrnej pamiatke všetko so všetkým súvisí a nedá sa fragmentovať, ani vytrhávať z kontextu. To si môže dovoliť iba zlovestne zaujatá osoba, ktorej vlastné ego je bližšie ako objektívne skutočnosti, ktoré sa dajú veľmi jednoducho a rýchlo zistiť. Okrem iného aj tie o právnikovi a mojom synovi a neveste, o ktorých sa pani Šimíčková zmieňuje na základe jej unudenej, no agresivitou prekypujúcej informátorky.

Bojnice, 4.6.2015

Ján Papco
riaditeľ SNM-Múzea Bojnice