História zámku

Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13. storočia bol budovaný z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov.

Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci.

V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili  Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami  zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.

Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.

Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ -  gróf  Ján František Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru.

Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 - 1910).

Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 - 1926.

V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

 

Dejiny múzea v Bojniciach


Myšlienkou zriadiť v zámku v Bojniciach múzeum sa zaoberal jeho posledný šľachtický majiteľ, gróf Ján František Pálfi. Vo svojom testamente zo 14. novembra 1907 vyslovil želanie, aby bol zámok sprístupnený pre verejnosť a aby umelecké diela ostali na pôvodných miestach a prehliadka bola umožnená všetkým záujemcom.
Po smrti Jana Pálfiho dedičia nerešpektovali jeho poslednú vôľu a testament napadli na súde. Cenné zbierkové fondy rozpredali na dražbách a bojnické panstvo využívali iba ako hospodársku základňu. Časť zbierok sa podarilo v zámku zachovať, a to prostredníctvom dohody medzi dedičmi a československým štátom. V nej boli určené zbierky, ktoré nemali byť predmetom dražieb a ostali vo vlastníctve štátu.
No správa zámku už od roku 1907 umožňovala prehliadku jeho interiérov. Individuálni návštevníci, rodiny alebo školské výpravy absolvovali prehliadku sprístupnených priestorov. Sprievodcom býval spravidla kastelán hradu, neskôr študenti stredných a vysokých škôl.
V roku 1941 správa Veľkostatku Bojnice povolila členom Muzeálneho spolku hornej Nitry umiestniť v priestoroch zámku svoje archeologické, vlastivedné, etnologické a historické zbierky. Uložené boli v priestoroch Zimnej záhrady.
Veľkým zvratom v dejinách zámku bol požiar 9. mája 1950, ktorý zničil všetky zámocké veže. Prehliadky priestorov zámku boli zakázané. Rada Miestneho národného výboru v Bojniciach ihneď po požiari požiadala kompetentné úrady o obnovu zámku. Navrhovala v jeho priestoroch zriadiť múzeum. Rada KNV v Nitre uznesením č. 107/1950 zo dna 7. septembra 1950 rozhodla o zriadení Krajského vlastivedného múzea so sídlom v Bojnickom zámku.
Ihneď po požiari začali rekonštrukčné práce. Ukončené boli už na jeseň roku 1951. Vedenie múzea postupne uvoľňovalo priestory v zámku na expozíciu múzea. Za základ zbierkového fondu slúžil inventár bývalého Múzea hornej Nitry, Mestského múzea v Nitrianskom Pravne a zrušeného Štátneho múzea v Nitre, ako aj zvozy z kaštieľov v Tesárskych Mlyňanoch, Beladiciach, Továrnikoch, Horných Lefantoviec, Uhrovci, Zemianskych Kostoľanoch a ostatných kaštieľov kraja i viacerých cirkevných stavieb a kláštorov.
Prvá expozícia v renomovanom zámku bola verejnosti sprístupnená 2. septembra 1951. Múzeu ako inštitúcii s krajskou pôsobnosťou pribudla úloha metodického a poradenského centra pre múzeá v obvode kraja.
Po územnej reorganizácii v roku 1960 múzeum prestalo plniť úlohu krajskej inštitúcie a stalo sa regionálnym pracoviskom zameraným na výskum a dokumentáciu horného Ponitria. V rámci novej siete múzeí Stredoslovenského kraja mu pripadla úloha vlastivedného múzea okresu Prievidza. V roku 1969 bolo Múzeum v Bojniciach začlenené pod priame riadenie Ministerstva kultúry SSR a v roku 1979 pod Ústrednú správu múzeí a galérií v Bratislave. V roku 1970 bol Zámok Bojnice vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Nová kapitola dejín Múzea v Bojniciach sa začala písať 24. marca 1981, kedy múzeum dostalo nový štatút. Podľa neho sa bojnické múzeum stalo špecializovaným pracoviskom s celoslovenskou pôsobnosťou na dokumentáciu a prezentáciu obdobia neoslohov na území Slovenska. Vtedy došlo k rozhodnutiu ukončiť v Bojnickom zámku existenciu vlastivedných expozícií. Nové expozície boli návštevníkom sprístupnené na jar roku 1983.
Zo zbierok archeologického, vlastivedného, prírodovedného, etnologického a historického vzniklo v roku 1984 Hornonitrianske múzeum s vlastivedným charakterom. Po delimitácii sa od roku 1985 jeho sídlom stala Prievidza.
Špecializované Múzeum Bojnice v rokoch 1988 – 1991 organizačne patrilo pod Slovenské národné múzeum (SNM) v Bratislave, v období od roku 1991 do 30. júna 1996 bolo ako samostatné Múzeum Bojnice riadené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky. Od roku 1996 až do súčasnosti patrí opäť pod správu SNM Bratislava ako samostatná organizačná zložka.
Múzeum Bojnice je v súčasnosti špecializovaným umelecko-historickým múzeom s celoslovenskou pôsobnosťou. Je dokumentačným, vedecko-výskumným a metodickým múzejným pracoviskom, ktoré cieľavedome získava, ochraňuje, vedecky a odborne spracováva, využíva a sprístupňuje doklady o umelecko-historickom vývoji národnej kultúrnej pamiatky Zámok Bojnice, artefakty z vývoja neoslohov na území Slovenska, výtvarné diela starého umenia a umeleckého remesla. Po roku 1989 sa múzeum v nadväznosti na historické a architektonické špecifiká zámku stalo priekopníkom v organizovaní animovaných podujatí a programov, zameraných na rozvoj kultúrneho turizmu.

 

Múzeum v Bojniciach počas celej jeho existencie formovalo a ovplyvňovalo množstvo pracovníkov. Veľkými písmenami sa do jeho dejín zapísali tieto osobnosti:


Jozef Kadvan (1883 – 1958), kastelán hradu
František Bošanský (1888 – 1957), kastelán hradu
Florián Hodál (1916 – 1985), pedagóg, historik, organizátor múzejníctva
PhDr. Jozef Hudec (1901 – 1972), pedagóg, kustód
Jozef Lenhart (1920 – 2010), reštaurátor, majster ľudovo-umeleckej výroby
Ján Kováčik (1902 – 1972), pedagóg, prírodovedec
Ing. arch. František Fackenberg (1904 – 1972), architekt
Jozef Porubský (1916 – 1959), pedagóg, archeológ
RNDr. Ján Brtek (1926 – 2005), zoológ
Akad. mal. Ľudovít Štrompach (1923 – 2009), reštaurátor
PhDr. Vlastimila Tóthová (1936 – 2007), etnografka
RNDr. Mikuláš Takáč (1921 – 2011), geológ
Akad. mal. Vojtech Petrovics (1931 – 2007), reštaurátor
Ján Kováč (1918 – 1977), historik
PhDr. Marta Remiašová (1941 – 2007), archeologička
Akad. soch. Peter Hrotík (1935 – 2007), kustód, reštaurátor
Ondrej Bešše (1933 – 2008), historik
PhDr. Ľubica Pohlová – Mezerová, historička umenia
Mgr. Jaroslav Malečka, historik umenia
Akad. mal. Jozef Dorica, reštaurátor
Anton Oboňa, reštaurátor, majster ľudovo-umeleckej výroby
Mgr. Ján Papco, historik umenia
Mgr. Katarína Malečková, historička umenia
Akad. mal. Jaroslav Solárik, reštaurátor
Mgr.art Gabriela Pösová, Reštaurátorka
Radovan Oboňa, Konzervátor