Palkovské štúdie 2.

Palkovské štúdie II s podtitulom Čo s Františkom Antonom Palkom v strednej Európe, voľne nadväzujú na predchádzajúcu publikáciu Palkovske štúdie I. Čo s Františkom Antonom Palkom na Morave (Bojnice 2010/2011). Kniha obsahuje súbor príspevkov zameraných na atribúcie známych i doteraz neurčených prác zaujímavého, i keď doteraz menej frekventovaného stredoeurópskeho maliara tvoriaceho v období 2. tretiny 18. storočia.
     František Anton Palko (1717 - 1766) sa narodil v sliezskej Vratislavi (Breslav, Wroclaw), odkiaľ po čase odišiel, aby sa ako maliar uplatnil v službách významných prelátov i svetských veľmožov v Bratislave, Brne a napokon v cisárskej Viedni (Wien). Čiže pôsobil v mestách, ktoré v habsburskej monarchii predstavovali kultúrne centrá ríše i jej podriadených krajín. Palkovmu umeniu sa tak dostalo širokého záberu, ktorý však nekorešponduje s ohlasom jeho tvorby v jednotlivých regiónoch i v širších stredoeurópskych reláciách. Ako k takej situácii došlo a čo ju zapríčinilo, je otázne.
     Veľa sa hovorí o hypochondrickom temperamente maliara, ktorý údajne spôsobil, že majster sa vyhýbal spoločnosti a napriek tomu, že bol veľkým umelcom, ostával v ústraní. Toto vraj využívali jeho kolegovia a namiesto uznania presadzovali vlastné záujmy. Súčasní odborníci sa skôr domnievajú, že Palkov ohlas zanikol v prúde nových neoklasicistických tendencií nastupujúcich v čase, keď Palkova tvorba kulminovala, no zároveň strácala na aktuálnosti. Iní zasa tvrdia, že umelec upadol do zabudnutia v spleti nejasných rodinných vzťahov, keďže patril do rozvetvenej maliarskej rodiny, kde mená jednotlivých členov splývali a navzájom sa zamieňali (čo vlastne pretrváva dodnes).
     To všetko bude v menšej či väčšej miere pravda. No zabúdať by sme nemali ani na ďalšie okolnosti tohto neutešeného stavu. V prvom rade je to kultúrna ideológia 19. storočia, ktorá vytlačila barok a tým aj jeho predstaviteľov na okraj spoločensko-historického i vedeckého záujmu. A keď k nemu v 2. polovici 20. storočia napokon došlo, preferovali sa pri znovuobjavovaní baroka také fenomény, ktoré súviseli s modernými smermi (napríklad s expresionizmom) vo vtedajšom umeleckom živote. No a František Anton Palko, tak ako aj iní, jemu podobní tvorcovia, do týchto aktuálnych paralel akosi nezapadal. Bol možno až príliš svojský a skôr (povedané dnešnými slovami), moderným tradicionalistom ako revolučným inovátorom. Napriek tomu nebol solitérom a mnohé jeho diela poukazujú na dobrý prehľad autora v aktuálnom i historickom umeleckom dianí. Zároveň to bol pán maliar, ktorý maľbu nevnímal ako vyumelkovanú dokonalosť, lež ako realitu života so všetkým, čo k tomu patrí. S voľným, mäkkým a šťavnatým štetcom podávajúcim nielen farbu, ale skutočné mäso, s duchovným espritom i bezprostrednou prítomnosťou zobrazených postáv na portrétoch i náboženských a historických kompozíciách. Niet pochyb, že takého F. A. Palka znova objavíme, prehodnotíme a nájdeme preňho miesto zodpovedajúce jeho umeleckým schopnostiam i výsledkom jeho tvorivého snaženia.  

naspäť